janusha

moje podovolenkové oddýchnutie mi vydržalo až tri pracovné dni..to znamená, že som bola oddýchnutá až priveľmi, lebo inokedy mi to trvá tak desať minút a už neviem, že nejaká dovolenka vôbec bola.

tož tak.. v utorok pred prácou sme boli hľadať v cestovkách, či od soboty nie je niečo voľné, a ujo v jednej tichej a tak trochu  zastrčenej kancelárii nám povedal, že "môžte ísť už zajtra". za ponuku, ktorá sa neodmieta.tak sme šli.

večer som prišla z práce, nevedela som spať, zobudili sme sa, pobalili a ráno o 7:00 sme odcestovali. ináč, aby ste si nemysleli, v práci som mala dovolenku na tento čas načiarkanú už od januára, nerobila som žiadne zmätky.

v autobuse sme boli len  sedemnásti, takže sme ho mali len sami pre seba. ujovia šoféri boli fasa. karel a karel. len nepočítali hrnčeky. ale boli fasa naozaj. išli pekne.

zabudla som si zobrať mapu, čo mi robilo trochu psychické problémy, lebo som miestami, takmer celé rumunsko mala pomiešané, že kde vlastne som. lebo ani oni nemali mapu. a nemohla som sa pozrieť. tak som len podľa tabúľ zisťovala, že mestá sú úplne inde, ako som si predstavovala. lebo som pozerala, že kde vlastne sa premiestňovali sedmohradské kniežatá z hradu na hrad. a uvažovala som nad tým, že prečo sme odvrhli takú krásnu krajinu a chceme za svoj len ten malý kúsoček. keď to všetko predtým bolo naše.ale vlastne teraz to už zase naše je.

a podobné hlboké myšlienky som mala, lebo veď v autobuse sa čítať nedá.

aj rieka Arges a jej údolie vyzerá presne tak drakulovsky ako má. maličké domčeky pod temným lesom a pochmúrna tma, aj keď svieti slnko.

večer ujovia šoféri rozložili sedadlána poschodové postele. a našťastie nie všetky, takže som mohla sedieť a pobehovať hore dole a pozerať sa na cestu. lebo ja som iná. ja v autobuse neviem spať. lebo hore keď som si ľahla, tak to kývalo a mala som poličku nad hlavou tak 20centi a autobus by sa určite prevrátil, a dole keď som ležala, tak ten nado mnou by určite spadol na mňa. normálna panika. keď sme išli naspäť, tak museli poskladať všetky postele a ja som nevedela, čo mám robiť, tak som si sadla do uličky na zem a potom som sa presvedčila, že nebuď blbá, tie tyčky, čo držia horné sedadlá vyrastajú zo zeme a nemôžu na teba spadnúť, tak som dokázala asi v hodinových intervaloch aj spať.

v bulharsku sme ráno videli nad morom východ slnka. asi pol hodinu. krásna žeravá tmavoružová guľa. ináč, tiež mi chýbala mapa.

a zistila som, že na autách poznať, aká je krajina bohatá. alebo chudobná.

a ešte vám ukážem aké majjú krásne chodníky v Primorsku. a potom prestanem, lebo už to bude dlhé.

génius architekt







tak.