janusha

    Mám problém. Niekedy, keď sa stane niečo, čo neočakávam, pochytí ma nezmyselný strach. Strach, že osoba, ktorú mám rada ma už nebude chcieť. Osoba, ku ktorej ma viaže nejaké silné puto. Niekto, koho ľúbim. Musím povedať, že to nie je príjemné.Ani trochu. A snažím sa proti tomu bojovať, lebo mi to ohrozuje zdravie. V takej chvíli úplne prestanem rozumne uvažovať.
    Pochytí ma panika a strach. Strach, ktorý tlačí na žalúdok. Roztrasú sa mi vnútornosti a hlava prestáva pracovať. Neuvažujem. Žily na zápästí sa mi zúžia na tenké čiaročky a cítim sa úplne zablokovaná.
Prvý krát, čo si spomínam, sa mi to stalo, keď ma zabudli v škôlke. teda , nezabudli, lebo starý otec mal poradu, ale to som nemohla vedieť, nie? Takže ma zabudli a ja som tam sedela v šatni na lavičke a čakala a bála sa. Iné deti spali, ja som spávať poobede nechodila, lebo si ma brali domov. Tak som tam len sedela, bála sa, že ma nechcú a pozerala z okna.
  Viem, že keby som rozumne uvažovala, nič nie je také strašné ako sa zdá a všetko má svoje vysvetlenie. Lenže človek v panike neuvažuje. Vôbec.