janusha

dnes sa mi cestou z práce darilo. asi preto, lebo som už bola v stave spadnúť do postele a spať aspoň dvanásť hodín.

keď som vystúpila z desiatky, tak úplne samozrejme na druhej strane cesty akurát moja devätnástka zatvárala dvere a blikala oranžovými svetielkami na odchod. ale to je normálne. to sa vôbec nedivím, ani nerozčuľuje, to je proste tak. dogma.

tak som počkala na zelenú, prešla na druhú stranu a otvorila som si knižku. vždy nosím so sebou knižku na čítanie. a táto bola zvlášť zaujímavá. tak som čítala a čítala a v potom som zrazu asi tretí autobus zavnímala a mojím dlhým vedením mi v hlave zabliklo, že 19.

rýchlo som prišla k prvým dverám, akurát sa zatvárali.tak som sa otočila k druhým, tie ešte boli otvorené, ale medzitým sa otvorili tie prvé a tie druhé sa zavreli. našťastie, ujo šofér bol dobrý a otvoril mi ich opäť. tak som nasadla.

sadla som si, otvorila knižku a čítala som si. keďže cesta je dlhá, ja som ospalá, tak som si pri čítaní podriemkavala a sledovala som, že kde asi sme. bolo mi horúco, tak som si dala dole moju krásnu bielu vrkôčikatú čiapočku a ja blbá, dala som si ju na kolená, nie do tašky.

ako som si tak pospávala a snívala miešaný príbeh z knihy, prelínaný so skutočnosťou, zistila som, že hop, trebalo by vystúpiť. vstala som, vyšla z autobusu, dvere sa zavreli a ja nemám čiapku.

to sa divím, že som na to vôbec prišla už tam. tak som na zastávke bezradne chvíľu asi poskakovala, chytala sa za kapucňu a možno som trochu kývala aj autobusovým zadným svetlám.

našťastie mrazivý vzduch mi trochu osviežil moje mozgové závity a prišla som na to, že keď chvíľu počkám, tak ten autobus pôjde o chvíľku naspäť. a čiapka sa mi snáď nestratí, ani si ju nikto nevezme, lebo tam na konečnej nastupuje tak možno jeden človek.

nuž som si pekne počkala na druhej strane na devätnástku. ešte som rozmýšľala, že čo keď sa tam tie autobusy striedajú, a pôjde nejaký iný, že na nasledujúcej by som musela počkať na ďalší, a rôzne iné kombinácie som si vymýšľala, ale hovorila som si, že už som veľká, mám ústa, prinajhoršom sa spýtam.

dočkala som sa tej pravej. vošla som snu, chvíľu som pohľadom blúdila, že kde som to vlastne sedela, ale moja čiapočka ma pekne čakala na sedadle. tak som si ju hneď dala na hlavu a bola som happy.

lebo takú čiapku nemá nikto. minule sa ma peťo opýtal, že či musím mať čiapku a šál ako šesťročné dieťa. tak som povedala, že áno. a potom podotkol, že šesťročné dieťa by ju nemalo, lebo by sa za ňu hanbilo. :)
toľko na vysvetlenie.

keď som vystúpila, tak som sa na uja šoféra pekne usmiala. dlho. a on mi pekne zablikal svetlami. najprv trikrát, a potom za chvíľu ešte dvakrát :)

tak. a týmto ho chcem pozdraviť. lebo som ho musela pobaviť. aspoň dúfam. zmätkárka.

:)