janusha

Ty sa stále usmievaš..,teba si neviem predstaviť nahnevanú, vyžaruje z teba taká charizma pokoja...
a podobné bludy počúvam dennodenne. Ono to vlastne ani nie sú bludy, lebo sa fakt usmievam a som kľudná a nerobím si z ničoho veľkú vedu. Dalo by sa povedať, že ma nič nerozhádže. Navonok.
Nikto nevidí, že podo mnou je veľká čiernozelená diera, do ktorej sa pomaly ale isto prepadnem. Že sa smejem, hoci sa mi trhá srdce od ľútosti, a že niekedy túžim nebyť. Lebo už aj také stavy mávam, že túžim nebyť, alebo sa aspoň odhmotniť, alebo sa vrátiť späť v čase a narodiť sa niekedy inokedy.
A nemôžem sa k tomu priznať, lebo dôvody mojej depresie sú pre ostatných smiešne. Keď sa nad tým rozumne zamyslím, tak smiešne naozaj sú. Lenže prečo byť rozumný? Prečo sa neoddať tomu krásnemu sebaklamu?
Aj za cenu toho, že keď vyletím veľmi vysoko, tak opäť padnem tým hlbšie. Tých pár pekných okamžikov za to stojí. Aj keď sú iba mimo realitu.