janusha

Haluze haluzné vychádzajú z môjho vnútra. Mám pocit, že sa mi otvára vedenie. Postupne nazerám do kútikov môjho nevedomia. Pomaly začínam chápať, prečo občas pociťujem samotu. Ako keby mi niekto chýbal. Niekto blízky, kto by rozumel mojim myšlienkam. aj tým, ktoré si len myslím, mojim vnútorným, skrytým pocitom.

Čítam knižku Trinásty príbeh.. Podľa toho, ako na mňa zapôsobila, by si autorka mala mädliť ruky. :) Úplne som sa zažrala.
Mám totiž takú svoju teóriu, že kniha si ma sama nájde. Osloví ma. Ukáže sa mi. "Tu som, vezmi si ma!"

Takouto cestou sa mi samé ponúkajú vysvetlenia vecí, ktoré chcem vedieť. Niekedy celkom nečakane. Teda väčšinou nečakane. A často nemajú tieto veci nič spoločné so samotným opisovaným dejom. A niekedy sa blysnú len v náznakoch a moja prebujnelá romantická fantázia si už dovytvára svoje.

A potom som celá happy, lebo nájdem dôvod, prečo sa niečo deje tak ako sa deje. Alebo si sama sebe oddôvodním, prečo som nešťastná, keď som vlastne šťastná. A tak.

Je to kniha o dvojčatách. O ich pute, ktoré ich spája aj po strate jedného z nich. O nevysvetliteľnej bolesti a túžbe.
Nie, nemám dvojča, ani som nemala. Mama má bratov dvojčatá, ale to s tým nemá nič spoločné.

Len ma od malička fascinujú. Chcem vedieť aké to je byť dvaja. Pamätám sa, že keď som mala si štyri roky, predstavovala som si, že niekde na svete je ešte jedno také isté dievčatko ako ja. A že tiež v danej chvíli robí to isté ako ja. Že chodí po pásikoch koberca ako po kladine. Predstavovala som si, že je niekde na Sibíri. Nepýtajte sa ma prečo.

A tak som si aj dnes vyhaluzila ďalšiu zo svojich teórií.

Lebo som blíženec. A blíženci sú dvojčatá. A vo mne sa skrýva niekoľko rôznych osobností. A okrem toho som si (nemôžem povedať, že zdôvodnila, lebo to je príliš pritahnuté za vlasy, aby sa to dalo nazvať týmto slovom ) vyhaluzila dôvod, prečo som sama seba pred pár rokmi presvedčila, že mám svoje duchovné dvojča.

Nikto ma nepresvedčí, že ním nie je. Aj keď som ho nikdy nevidela, ani nepočula. Nevadí, že je narodené úplne inokedy. Nevadí, že sa nikdy nebudeme vidieť. Stačí, že viem, že existuje. Že rozmýšľame rovnako a v rovnakom čase robíme občas rovnaké veci. Nebudem zabiehať do podrobností.

Vyhaluzila som si, že som si ho interpretovala takto preto, lebo ako blíženec potrebujem svoj náprotivok. Potrebujem niekoho, kto by ma mal rád, komu by nebolo jedno, že som smutná. Niekoho, komu môžem na plecia položiť kúsoček toho, čo ma v danej chvíli trápi, aby som sama sebe odľahčila dušičku. Niekoho, na koho môžem myslieť a myslieť si, že on myslí na mňa. A som ochotná preňho robiť to isté. Proste samu seba v inom vydaní. Blíženca.

Možno sa vám zdá, že píšem o láske. Áno, je to o láske, ale nemá nič spoločné s láskom mileneckou, manželskou, materskou, láskou k vlasti a inými láskami. Neviem to vyjadriť slovami. Je to o láske k polovičke samej seba.  K tej polovičke, ktorá je ukrytá niekde hlboko vo vnútri a občas vypláva na povrch. O láske bez výhrad. K svojim chybám, tvrdohlavosti, netolerancii, arogantnosti, namyslenosti. O tom, že sa na to hneváme, ale pritom sa hnevať nevieme.

Hej, a ešte som chcela povedať, že to pomyselné puto je pevné a keď sa ho jeden z dvojčiat snaží nejak narušiť, alebo oslobodiť sa, tak to bolí. Na duši. Strašne. Zabíjajúco.