janusha

bolí ma hrdlo. lebo nič nemôže ísť bez problémov. zajtra potrebujem byť fit a namiesto toho mi začína tiecť z nosa..

v nedeľu sme boli na výlet. konečne dozrel čas, teda dočkala som sa, že hlava našej rodiny usúdila, že sa chce ísť pozrieť na hrad Fuzér tuto za kopec. Fuzér sa píše s u s dvoma čiarkami, ale také na klávesnici nemám, tak mi to možno prepáči.

objavila som ho pred niekoľkými rokmi, keď som čítala Krvavú grófku. jeden čas totiž patril Alžbete Báthoryovej. vtedy som sa prvýkrát dozvedela, že existuje, tak som ho hľadala na mape a googlila som ho a zistila som, že ono hen za kopcom, neďaleko stojí.

tak som otravovala a otravovala a nenápadne vnucovala, až som sa dočkala.

je smutné, že nevieme, čo sa skrýva za najbližším kopcom, nie?
 
za Skárošom sme našli cestu a tabuľku Skároš-Holoháza otvárame sa svetu a prešli sme ďalej bez  akejkoľvek prekážky, alebo závory, hraničný kameň som našla v lese popri ceste.

cez dedinu sme zišli dole kopcom a pred nami sa otvorilo veľké údolie so sadmi, poľami , plotmi, lietali myšiaky a na kopci uprostred sa týčil hrad.  dokopy asi 45km.

vyšlapali sme hore kamenným chodníkom, bezkondičkovo som mala čo robiť, zaplatili sme vstupné, ujo vrátnik bez problémov vedel našou rečou hovoriť a pobehali sme po zrúcaninách, ktoré teraz rekonštruujú a spevňujú.

mohol byť veľmi pekný keď ešte stál. zvyšky gotickej kaplnky pôsobili jemne a žensky a pritom jeho poloha na strmej skale bola ideálna na obranu.

hej a na oprotivnom kopci sme našli konečne tú vežu, ktorú vidno odvšadiaľ a na žiadnej mape nie je. ináč ma sklamala, lebo je celá betónová a ako ujo strážca povedal je to vraj radar. takže preto je nezhliadnuteľný. žiadna rozhľadňa, alebo vysielač.

keď  sme sa napozerali, tak sme sa vybrali domov, s tým, že zájdeme pozrieť lesnú železničku v Kokapu. Lenže celou cestou až k pomyselnej hranici sme žiadnu odbočku nenašli. tak sme to otočili naspäť a na autobusovej zastávke, kým som urazene sedela v aute, lebo zablúdiť je pre chlapa strašne ponižujúca skutočnosť a za všetko vždy môže žena,
konečne našli cestu.

našli sme aj železničku aj rybník, potok, reštauráciu, lovecký zámoček, aj sochy všetkých uhorských kráľov a Álmošovej družiny, vyrezané z dreva, aj sochu Diany, bohyne lovu,dokonca aj vláčik sme videli.

som spokojná.











železničku nemám, 

áno a dole pod hradom na parkovisku sme si dali kávu a bazovú fantu limited edition, a vôbec sme nemuseli mať cudziu menu :)

ešte tak dozrieť na stredu nad bodrogom a opálové bane v dubníku :)