janusha

Včera mi kamarát povedal, že ho občas zarazí, čo mám v hlave. Chcela som u povedať, že predsa tú červenú šnúrku, čo mi drží uši pohromade, aby neodpadli. Neviem, prečo som mu to nepovedala. asi som nejak vycítila, že nemá náladu na blbé vtipy.

Vždy som chcela mať dlhé vlasy.Také, aby sa z nich dali zapletať vrkoče. A aby sa dali česať. A nikdy sa mi to nepodarilo. Ani keď som bola malé dievčatko. Lebo stará mama stále hovorila, že mám slabé vlasy a riedke, a že také treba často strihať, aby zosilneli. Zodpovedne prehlasujem, že to je blbosť. Strihali ma stále a vlasy mám riedke furt. A mám pocit, že už budú len redšie a redšie.

Keď som chodila do škôlky, moje kamarátky Nórika a Iva ma stále chceli česať. Mala som to zakázané, lebo aby som nebola strapatá. Tak som sa im to snažila vysvetliť. Lenže som bola hanblivá a málovravná a bála som sa, lebo to predsa len boli silnejšie ženy ako ja, tak som len kývala hlavou. A tu nastal problém. Iva bola Bulharka. Takže moje úpenlivé kývanie hlavy zboka nabok si vysvetlila ako áno. A ja trúba, hoci som vedela, že to Bulhari robia naopak, Nórika bola predsa Slovenka, nevedela som ako jej v tom mám zabrániť. A pritom stačilo otvoriť ústa. Ale to som nemohla, lebo som sa hanbila. A okrem toho v kútiku duše som bola rada, že ma češú. Aj ja som česala ich.

Raz pri česaní sa ma Nórika opýtala, či jej nepostrážim žuvačku. Jasné, že mi ju prilepila presne do prostriedku hlavy. potom som na to zabudla a keď som prišla domov, stará mama sa ma zhrozene opýtala, čo tam mám.
Neviete si predstaviť ako som sa zľakla, že som Nórike zabudla vrátiť žuvačku. Vôbec ma netrápilo, že mi to museli vystrihnúť von aj s vlasmi. Bála som sa ako to Nórike vysvetlím.

Hovoríte, že to je bežné. Taká detská naivita. Viem. A moje deti to majú po mne. Raz dali kamaráti môjmu synovi psie hovno a povedali mu, že to je čokoláda. Našťastie smrdelo, tak si to odniesla len bunda a nohavice.

A ešte sme mali v škôlke návštevu. Neviem,kto to bol, ale nejaká teta, hrala na klavíri a my sme museli sedieť dookola na stoličkách a byť dobrí. No a teta návšteva nám rozdala bonboniéru. Tak som si slušne zobrala cukrík, vložila som si ho do úst a celý čas som ho tam držala, lebo ho predsa bude treba vrátiť. Viete, čo to dá roboty nerozpustiť čokoládový cukrík v ústach, keď sa vám lepí na podnebie? Keď potom idete na obed, teta návšteva odíde a vy neviete, čo teraz s ním?
Našťastie som nechodila poobede spať, ale prichádzal po mňa dedko. Neviem čo si pomyslel, keď som sa ho opýtala, čo mám urobiť s tým bonbónom, čo nám dala teta návšteva. Ani to radšej vedieť nechcem.

Mám pocit, že mi to ostalo. Som dôverčivá a naivná. Síce som sa naučila otvárať ústa a povedať nie, nechcem, aj opýtať sa, ale stále mám niekedy pocit, že tá červená šnúrka, čo mi drží uši tam stále niekde je. Veď mi zatiaľ neodpadli.