janusha

    a od rána je zima. Vonku fúka vietor a slniečko je schované za mrakmi. Dieťatá odišli do školy a ja tu len tak sedím, čítam, a rozmýšľam ako sa mám osprchovať tak, aby som si nenamočila chrbát, lebo mám na ňom náplaste, aby pani doktorka zistila, že naozaj nie som na nič alergická, a že moje dva anafylaktické zážitky boli skôr výsledkom zlyhania môjho tela pod vplyvom ťažkého stresu, ktorý som si vymyslela, lebo dotyčná osoba to berie úplne ináč ako ja. Nevadí, že nerozumiete, ani ja nerozumiem :))
    Takže keď mi poobede tie náplaste odlepí, tak sa ma opýta, že prečo zaberám miesto a čas ľuďom, ktorí to potrebujú, lebo sú naozaj chorí. Myslím, že väčšiu reakciu budem mať na to lepidlo ako na reakčné látky :))
    Včera som pochopila, že naozaj  sa mi neuverejní článok, keď napíšem dva naraz, alebo s minimálnym odstupom. Takže moju básničku si nikto neprečíta :(  Ozaj, páči sa mi, že tu môžem hádzať svoje výtvory, s tým, že ich niekto prečíta. Lebo predtým som si ich písala len tak sama pre seba a schovávala som ich a asi pred rokom som pocítila potrebu dať ich na verejnosť. Podeliť sa o myšlienky.
      tak sa zatiaľ majte...