janusha

    Začína pršať. Sedím na brehu jazera a pozorujem hru slnečných lúčov v čiernych búrkových mrakoch, ktoré sa rýchlo blížia od juhu. Neskutočne krásny západ slnka. Obloha nad vodou je zvýrazňovačkovo ružová a zároveň čierna. Neviem to popísať farbami. Keby som vedela maľovať...
     Vo vzduchu cítiť búrku. A ticho.Temné napätie. Stav ohrozenia. Tak vnímam stav prírody pred búrkou. Ujdite a schovajte sa niekam do bezpečia, nastáva očistná kúra. :) Aj vtáčiky už prestali spievať. Sedím tu a počúvam žblnkot vetrom sčerených vlniek. Pekne to šuští, lebo dno jazera je kamienkové. Niekedy si sadnem len tak na kraj vody a preberám ich medzi prstami, presýpam z dlane do dlane. Milujem ten pocit, keď kamienky vrždia medzi prstami. Ako keď namáčate fazuľu, alebo keď máte v ústach kryštálový cukor.
    Sedím na tráve a pozerám do vody. Nechcem rozmýšľať. Chcem mať v hlave prázdno. Úplné ticho. Len biele hrebienky vlniek a pocit, že za chvíľu sa úplne zotmie a možno za mnou príde vodník. Vystúpi z hlbočiny pri susedovom mostíku. Vždy tade chodí. Niekedy si ku mne prisadne a len tak ticho sedíme a pozeráme sa na vodu. A niekedy je celý rozjarený, lebo sa mu podarí nový úlovok. Poznám celú jeho zbierku hrnčekov s dušičkami. Vždy, keď nejakú novú uloví, príde sa mi pochváliť. Našťastie to nerobí často. Lebo z toho nemám dobrý pocit. Nikto nemôže amť dobrý pocit z ďalšieho zmareného života. Ale na jeho obranu musím povedať, že o svoje dušičky sa stará dobre. Majú tam čisto a môžu sa medzi sebou rozprávať spod vrchnáčikov. V podstate sú taká veľká pomiešaná rodina.
    Vylezie z vody po schodíkoch, ktoré vidí len on. Zo šosov jeho zeleného fraku mu kvapká voda a za klobúkom má pierko. Sojčie. Neviem prečo sojčie, ale také šedé. A vôbec, neviem, prečo sa jeho obleku hovorí frak, keď v podstate to sú vyťahané hnedé nohavice a šosatý zelený kabátik. Na hlave má klobúk a spod neho mu ovísajú dlhé hnedé vlasy.
     Ináč, musím povedať, že nebyť zdravého rozumu, dala by som si povedať. Lebo náš vodník je fešák. Hlavne keď sa preonačí za normálneho človeka. Po večeroch. Aj vodníci totiž potrebujú spoločnosť. A nové informácie.
     Ale zdá sa, že dnes je mu lepšie vo svojom domčeku pod vodou. Určite sedí pri piecke a zohrieva si na nej ruky.
    Tmavé mraky sa odrážajú na hladine a vietor prináša prvé kvapky. Ešte nehrmí. Mala by som vstať a ísť dnu, nachystať oheň do krbu a uvariť niečo na večeru. Dnešný večer by som chcela stráviť s tebou osamote. Bez myšlienok.
Bez výhovoriek. Len ty a ja. Lenže ty tu nie si a ani nebudeš. Nesadneš si ku mne a nepoložíš ruku na moje plecia. Nepohladkáš ma po vlasoch a nedáš mi pusu pod uško. Nebudeme sa spolu rozprávať o tom, ako si sa mal cez deň a čo bolo v práci a o podobných každodenných banalitách. Nezjeme si spolu večeru a nebudeme sa potom milovať na gauči pred krbom.
    Sama som sa tak rozhodla. Ujsť z každodenného života. Sedieť na brehu jazera, čítať knihy, lúštiť krížovky, variť si na čo mám chuť, zájsť si cez deň do dediny medzi ľudí, heh, do obchodu, tomu ja hovorím medzi ľudí, a hlavne pozerať sa na vodu a nerozmýšľať.
    Ale aby si vedel, stále čakám, že prídeš za mnou.
    Rozpršalo sa. A ani vodník neprišiel. Idem sa schovať dnu.