janusha

Keď som dnes ráno jedla melón, tak som si na niečo spomenula. Konečne som si dopriala jesť melón proti všetkým pravidlám jedenia melónov. Rozkrojila som ho naprieč, ako keby ste jablko rozpolili na polovicu tak, že stopka by bola hore. Zobrala som si lyžičku a pekne som si ho vydlabávala. Celý život mi zakazovali odkrajovať si dužinu zvrchu. Ako keby sa aj tak nezjedol celý. A šupka len zababre ruky. A polepí líca.

A na takýchto kravinách stojí svet.

Ale nie o tom som chcela.

Spomenula som si na to, ako sme s kamarátkou Dankou boli osláviť jej devätnáste narodeniny. Bolo to dávno, takže premlčacia doba už prešla, tak ma snáď nezabije, že sa tým chválim :)

Vopred podotýkam, že Danka je tmavovláska. Mala krásne dlhé hnedé vlasy, skoro až po zadok.

Dohodli sme sa, že sa stretneme na zastávke električky, po prednáškach. Konečne sme si našli čas, keď budeme mať obidve voľno naraz. Kúpila som jej červenú ružičku. Na narodeniny sa patrí dať oslávencovi kvietok.

Išli sme si sadnúť do novootvorenej reštaurácie, v ktorej sme ešte nikdy neboli. Vyšli sme v prítmí podchodu po schodoch, našli sme si prázdny stôl a sadli sme si. Vlastne sme si mohli vyberať, lebo tam našťastie okrem nás boli asi len dvaja ľudia.

Danka položila ružu na stôl a prišiel k nám obsluhujúci čašník. Mladý chlapec v bordovom saku.Celkom pekný. Objednali sme si, ako dve svetaskúsené herečky, biele cinzano. Je to najlepší nápoj na svete. To len aby ste vedeli.

Za chvíľku nám doniesol na tácke dva poháre s nápojom a asi dvadsaťcentimetrovú sklenenú nádobku s nejakou tekutinou. Priesvitnou. Poháre postavil pred nás, záhadnú nádobku do prostriedku stola a poprial nám na zdravie. Asi pochopil, že niečo oslavujeme, tak ešte podotkol niečo v zmysle všetko najlepšie a odstúpil trocha nabok. Neodišiel ďaleko, len pár krokov. Ešte stále bol v dosahu.

Zobrali sme si poháre a zarazene sme sa pozerali na tú tekutinu v nádobke. Neviem, čo mala v hlave Dana, ale asi niečo podobné ako ja. Mne v nej bežali otázky:
"Čo to preboha je?"
"Bože to je trapas, neviem ako sa pije cinzano?!"
"Čo si teraz pomyslia ľudia? Hlavne ten pekný chalan, čo nám to doniesol? Teraz si bude myslieť, že sme nejaké neskúsené naivky!!"

Po niekoľkých mikrosekundách váhania a začudovania sme sa na seba s Dankou pozreli a z mojich úst vyšlo:
"To je asi tekutý ľad." ( ešte som si stihla pomyslieť, že odkedy sa do cinzana dáva ľad?) Uspokojené takýmto racionálnym vysvetlením sme si vydýchli a tekutinu z nádobky sme pekne rozliali do pohárov s cinzanom. (A čo??)

Obďaleč stojaci čašník na úplne maličkú takmer nepostrehnuteľnú chvíľku akoby skamenel a preglgol. To, že preglgol, si len myslím, to som nevidela. To, že skamenel bolo viditeľné. Odvrátil sa a s kamenným ksichtom odkráčal k barovému pultu a tam stál.

Tak sme popíjali, rozprávali sa, dolievali si do nápoja tekutý ľad a ..jednoducho nám bolo dobre. Až kým tí dvaja ľudia, čo tam boli tiež, nechceli zaplatiť a odísť. Vtedy sme zdvihli zrak a zistili sme, že na barovom pulte je takých nádobiek viac a že v nich sú kvietky. Pomaly sme si s hrôzou uvedomili, prečo chudák čašník skamenel. A začali sme sa neovládateľne smiať. A smiali sme sa a smiali a smiali. (aj teraz sa smejem)

Samozrejme sme chceli veľmi rýchlo zaplatiť a už sa tam nikdy, nikdy nevrátiť. Danka si zobrala chuderku ružičku a išli sme preč.

Ináč, dodnes obdivujem jeho profesionalitu a schopnosť sebaovládania.